Keď vhodíte žabu do hrnca s vriacou vodou, okamžite z neho vyskočí. Keď ju však vhodíte do hrnca so studenou vodou, bude v nej bezstarostne plávať, až kým….je často používaný argument pri úvahách nad vývojom spoločnosti, ktorý je samozrejme mylný, keďže žaba vystresovaná znemožnením pohybu pred vhodením do hrnca s vodou akejkoľvek teploty odskáče čo najďalej od svojho väzniteľa. (Všetky druhy žiab vyskytujúce na na území Slovenska sú na rozdiel od ľudí zákonom chránené).
Pre popis patológie postupujúceho kolapsu spoločnosti v globálnom meradle je však až príliš popisný, pretože človek, ktorý je ako spoločenský druh vmanipulovateľný do ktoréhokoľvek z nepreberného množstva sociálnych a ekonomických konštruktov, od udobrovania bohov ľudskými obeťami, až po systém, v ktorom je človek ozubené koleso stroja poháňaného hyperkonzumom, teda nemá problém pochvaľovať si vhodenie do vody bez ohľadu na jej teplotu, len aby nenahneval toho, kto mu za plávanie vo vode poskytne nejaké tie poukazy na prístup k životným potrebám.
Spoločenské zriadenie nášho druhu stojí na základoch, ktoré by sa dali nazvať biologickou realitou, spočívajúcou vo fakte, že našou evolučnou stratégiou je inteligencia, na ktorej plné rozvinutie je potrebné extrémne dlhé detstvo naplnené najrôznejšími sociálnymi podnetmi, z ktorých je poskladaná ľudská osobnosť. Už v dobe kamennej si zopár ľudí, ktorí nemali zábrany pokúsiť sa ovládať iných všimlo, že sa táto vlastnosť dá použiť k ovládaniu a využívaniu ostatných, keď ich presvedčia o svojej božskej podstate, nadradenosti, alebo urodzenosti. Za službu pánovi je odmena, za neposlušnosť trest, ideálne trest uvalený vyššou silou, napríklad bohmi, prípadne neviditeľnou rukou trhu. Neposlúchate boha, ste zatratení a ocitnete sa frustrovaní na okraji spoločnosti. Odmietnete hrať hru na osvieteného zamestnávateľa a pracovitého robotníka, skončíte na dlažbe a stan´sa z vás untermenschen pre ultrapravicových populistov. Začnete sa strachovať o svoj zdroj poukazov na prístup k životným potrebám (výplatu) a hráte túto hru ďalej až do príznakov syndrómu vyhorenia, v horšom prípade do jediného známeho príznaku syndrómu karóši, ktorý v západnom „osvietenom“ svete nie je lekárskou diagnózou a teda preňho neexistuje romantickejšie pomenovanie, ako upracovanie sa na smrť.
Prebieha štvrtá technologická revolúcia, ktorej hlavným znakom je automatizácia výroby a snaha zamestnávateľov o synchronizáciu efektivity práce stroja s efektivitou práce človeka. Voda v našom hrnci sa zahrieva a jej teplota, ktorá už nie je najpríjemnejšia sa ešte stále dá vydržať. Kto nevydrží, ten bol asi len slabý a svet predsa patrí silným. Dogma monetarizmu – pláca za prácu prestáva byť nespochybniteľnou a na rozdiel od svetlých zajtrajškov, ktoré sme si predstavovali v hlbokom socializme si predstavujeme ako nás nahrádzajú pracovné sily z krajín, kde boli vychovaní menej nákladní zamestnanci a ako by sme sa mohli pokúsiť dôstojne prežívať po tom, ako sami emigrujeme do krajín, kde môžeme zdatne konkurovať nákladnejším domorodým zamestnancom. Stúpa sociálne napätie poháňajúce vzostup neonacizmu, vytvárajú sa zástupné témy, ktorých cieľom je odvrátiť pozornosť od skutočných príčin úpadku civilizácie, médiá kŕmia diváka hlavného prúdu rozprávkami o koncepte radikálneho individualizmu, ktorý je viac cool, ako schopnosť ľudí spojiť sa za účelom dosiahnutia spoločných cieľov, napríklad sociálnej spravodlivosti. Paradoxne to dnes vyzerá, ako keby jediná sociálna skupina schopná zjednotenia bola práve tá, ktorá sníva o „disciplíne, poriadku a rasovej nadradenosti vyholenej rasy“.
A teraz už len vymyslieť, ako tú žabu presvedčiť, že v tomto hrnci ju nečakajú žiadne svetlejšie zajtrajšky a jediný spôsob záchrany je vyskočiť a riskovať, že chvíľu nebude súčasťou „celku“.