Blížia sa voľby najzbytočnejšieho politika v domácom politickom systéme, teda prezidenta republiky, čo je funkcia, ktorá sa v parlamentnej „demokracii“ * (stále ma nikto nepresvedčil, že žijem v demokracii) dá prirovnať k vešiaku na kabáty, finalistke Miss, alebo lampe napojenej na detektor pohybu, aby presviedčala okoloidúcich, že sú na kamere.
Áno, prezident síce má nejaké tie formálne právomoci, ale aj Tiso sa musel najprv opýtať Hitlera, či môže poslať armádu bojovať za ríšu v ktorej má byť obyvateľstvo jeho krajiny uvrhnuté do otroctva, takže jediná moc, ktorú taký slovenský prezident má je právomoc oblbovať ľudí, že „bojuje za ich práva“, prípadne inú spoločenskú objednávku, ktorá v súčasnom politickom systéme nesmie byť nikdy splnená, lebo by politici stratili dôvod vlastnej politickej existencie. Takže taký prezident po úspešnom love na voliča nemusí robiť prakticky nič, okrem povinného nachádzania sa na spoločenských akciách hodných prezidenta. Keď má občan smolu a ovce mu zvolia psychopata vyššieho ako medzi politikmi bežne sa vyskytujúceho stupňa, prizerá sa ako nový prezident 4 roky rozkladá republiku vyhláseniami, že je všetko na nič a občan sa má hanbiť za to, že sa vôbec narodil v takom pajzli, ako je štát, ktorý on vedie.
Tomu súčasnému prezidentovi stačilo k prvej cene súťaže o brutálnu doživotnú rentu bez nároku na výslednú činnosť napísať na billboardy, že je „dobrý anjel“, ale na druhú stranu nemal žiadneho oponenta, ktorému by ovčania uverili, že svoj krátky a úderný sľub splní s vyššou šancou, ako tento „slušný“.
Na billboardy pred súčasnou prezidentskou kampaňou sme si už podprahovo zvykli a fandím každému, kto nevie odrecitovať hlášky napísanú v najrôznejších zažitých grafických úpravách pri obrovskom vyretušovanom xichte kandidáta, uprene sledujúcom očné bulvy okoloidúcich. Billboardy sú v dnešnej dobe sociálnych sietí a mienkotvorných thing-tankov už len okrajový fenomén, pretože ako oveľa efektívnejšie sa ukázali byť grafy, konkrétne prieskumy najrôznejších agentúr, údajne oslovujúcich náhodných okoloidúcich občanov za účelom ukázania nerozhodnutému voličovi, kto z kandidátov má najvyššiu šancu na to, že sa prezidentom stane. Grafy sú tak účinný nástroj propagandy, že v tom poslednom fokusáckom je jasne vidieť, že ak kandidát Čaputová neodstúpi, vyhrá to hnusný komunista Šefčovič, ktorý má krvavé ruky, lebo zavraždil Kuciaka* (*sarkazmus) a tým pádom nevyhrá kreacionistický „vedec“ Mistrík, ktorý vás občanov všetkých bezvýhradne ľúbi, ako Boh, ktorý vás pred 6000 rokmi stvoril z prachu, prípadne rebra. Jeden z kandidátov, ktorý sa na grafoch v časoch, keď ešte nešlo o koryto pohyboval na popredných priečkach takmer zmizol, pretože nie je dostatočne centristicky „liberálny“, ani nie je dostatočnou hrozbou pre voliča, ktorej sa treba postaviť a aktivizovať sa vo volení menšieho za, teda kandidáta č. 1 a to nejaký Edo, ktorý urobil strašnú chybu a to takú, že potencionálnemu voličovi priamo povedal, že prezident je reprezentatívna funkcia a jednoducho nikto z kandidátov nemá najmenšiu šancu splniť svoj sľub, teda bol tak úprimný, až mi to pripomína moju vlastnú diagnózu.
„Demo“kraciu tu máme hrubých tridsať rokov a od doby rozprávok o malom Švajčiarsku sa nijako podstatne nezmenila taktika PR agentúr lákajúcich ovce do košiarov najrôznejších mocenských skupín, z čoho mi tak nejako vyplýva, že ani tridsať rokov nestačí na to, aby si slovač uvedomila, že volením svojho obľúbeného ksichta nezmení na tej biede, ktorú súčasný prezident tak kvetnato popisuje absolútne nič.
Na to, aby sa niečo zmenilo, musíš sa tej zmeny zúčastniť osobne človeče.