Už asi dve hodiny nefungujú fotografie na facebooku a instagrame, tak si čítam zúfalé náreky užívateľov ochotných vyskočiť z okna ak do hodiny ich zmysel života nenabehne a nedostanú nejaké tie lajky a srdiečka pod svoje selfies.
…a teraz si predstavte, že o tomto temnom slnečnom dni rozprávate niekomu tridsať rokov v minulosti. Považoval by za duševne chorého vás, alebo by vám uveril a považoval by tento stav za globálnu pandémiu neznámej duševnej choroby prenášanej cez internet?
Vlastne je to jedno, každopádne by nad obrazom dneška krútil hlavou. Od doby, kedy autista Touring vymyslel princíp počítača do chvíle kedy údajný autista Zuckerberg pustil do sveta najväčšiu sociálnu sieť v histórií, ubehli nejaké tie ekonomické krízy, politické krízy, humanitárne krízy a objavili sa najrôznejšie sociálne patogény, ktoré však časom vybledli a stratili sa v dejinách. Ľudia sa medzi časom stretávali, vymieňali si informácie, chodili do prírody, tešili sa zo života. lenže prišiel nový vek a z ľudí sa stali tie veci so zvesenými hlavami neustále pozerajúce do svojich mobilov, z ktorých na nich svieti syntetická sociálna interakcia, ktorá zdá sa plnohodnotne nahradila tú reálnu. Mám rád tie dni, keď sa môžem v rannej rose prechádzať rozkvitnutou lúkou, alebo v novembrovej hmle nasávať atmosféru dubového lesa a nikoho pri tom nestretnem, pretože som oficiálne „pošahaný“. Tí oficiálne normálni totiž v tom čase postávajú, posedávajú, alebo sa prechádzajú niekde, kde je dobrý signál a pozerajú na displeje svojich ajfónov, pretože sociálna interakcia je dôležitá bez ohľadu na to, že normálni ľudia úplne strácajú kontakt s realitou. Miestami sa cítim byť vďačný lietajúcemu špagetovému monštru za to, že nepasujem do tabuliek definujúcich normalitu, lebo by som sa asi zbláznil tak, ako má k tomu nábeh 99% ľudí v produktívnom veku.
Na stránke ligy za duševné zdravie nedávno vyšiel článok uznávaného primára jednej psychiatrickej kliniky, ktorý zistil, že drvivá väčšina mileniálov vykazuje jasné znaky narcistickej poruchy osobnosti a majú sploštené emócie takmer na úrovni psychopatov. Sú to tie deti, ktoré po nás prevezmú opraty, majú sa starať o svojich starcov a majú jednu nemilú úlohu navyše – zachrániť svet, lebo my sme si svoju planétu zožrali. Mileniáli sú však až filiálnou generáciou ľudí, ktorých zo všetkého najviac poteší cinknutie messengera. Sú to deti rodičov, ktorí nemali čas rozprávať sa so svojimi deťmi, lebo museli byť online a výchova sa predsa robí v škole, doma sa len raňajkuje a večeria.
Ak nechcete pokračovať v normálnom správaní, teda prechode do sveta závislého na dostupnosti internetu, urobte si raz v týždni deň vypnutých notifikácií, deň režimu v lietadle, deň bez dát a vlastne si ho nazvite ako chcete, len sa pokúste jednoducho nekomunikovať s digitálnym okolím. Ak máte deti, zoberte ich v tento deň von z domu, do prírody, do reálnej spoločnosti, na miesta, ktoré si pamätáte zo svojho detstva, rozprávajte im o svojich detských zážitkoch. A vypnite dáta aj im, aj keď budú protestovať ako ktorýkoľvek narkoman s abstinenčnými príznakmi. Ak deti nemáte, vyjdite zo svojich klietok a vnímajte svet bez potreby zdieľania zážitkov. Chvíľu bude trvať, kým vás opustia úzkosti, ale po čase sa vám podarí resetnúť vlastnú realitu a budete chcieť, aby bolo týchto dní čo najviac. Pretože vnímanie skutočného sveta je pre človeka prirodzené.