V hlavnom meste dnes došlo k dvom udalostiam, ktoré vyvolávajú širokú spoločenskú diskusiu a táto nemá žiadnu úroveň, tak do tejto „problematiky“ prilejem trochu benzínu, aby vzniknuté plamene môjho názoru osvetlili pojmy a dojmy z týchto vskutku dôležitých námetov na vyššie spomínanú spoločenskú diskusiu.
Na jednu stranu pomyselnej barikády sa dnes postavili hrdí príslušníci genderových menšín vo farebných neuniformách bojujúci za to, aby ich ľudia videli a na základe toho nadobudli presvedčenie, že majú mať rovnaké práva ako tí, ktorí nie sú príslušníci genderových menšín. Z opačnej strany bojiska sa na nich za rinčania „zbraní“ rútili poväčšinou pravicoví konzervatívci a radikáli v strednom veku, tety a ujovia z kostolov a v čele tejto zväčša štandardne oblečenej armády bojovníkov za tradičnú rodinu stál rozvedený chlap, rozvedená ženská a bývalý vekslák, u ktorého nikto netuší, koľko detí má s koľkými ženami a čo im za otrčenie sľúbil (láska to asi nebude). A tam podobnosť s bojom končí, lebo si všetci zabékali svoje, rozlúčili sa a išli domov. Príslušníci LGBTQI nadšení z toho, že sa hromadne stretli v uliciach, konzervatívci najedovaní z toho, že sa im tú tradičnú rodinu zase nepodarilo zachrániť pred homosexuálmi, ktorí podľa pre mňa neuchopiteľného dôvodu rozkladajú tradičnú rodinu.
Nikto včetne farárka Kuffu nikdy pochopiteľným spôsobom nedokázal vysvetliť, ako vlastne tie gender menšiny rozkladajú tú tradičnú rodinu a vlastne nikdy nebolo vysvetlené ani to, čo to vlastne tá tradičná rodina je. Osobne si tradičnú rodinu predstavujem tak, ako ju mám ja, lenže u mňa je taký menší problém, že som tiež príslušník gender menšiny – demisexuál, rovnako ako moja manželka, takže u nás ako u netradičnej gender menšinovej rodiny nemôžu fungovať tie aspekty, za ktoré prívrženci mainstreamovej tradičnej rodiny bojujú. ( ani jeden nemáme potrebu sexuálnych dobrodružstiev mimo manželstva) Na druhú stranu mám zamestnanie, v ktorom sa pravidelne stretávam s prejavmi štandardizovanej tradičnej rodiny, ako napríklad domáce násilie, rozvody, ťahanice o deti, milenci a milenky, jednoducho samá tradícia. Keby teda potrebovali bojovníci za tradičnú rodinu definovať, ako taká rodina funguje, môžem im vypracovať krátku štúdiu o zastúpení tradičných rodinných záležitostí, aby mohli vydať príručku o tom, aké má mať tradičný manžel množstvo mileniek, koľko krát do týždňa tradičný manžel zbije tradičnú manželku po návrate z miestneho pohostinstva, keď je hladný a nemá navarenú tradičnú večeru, alebo ako dlho má trvať tradičné manželstvo, kým sa tradične nerozpadne.
Dúhová strana barikády má oficiálne za lubom snahu poukázať na to, že majú mať v partnerstve rovnaké práva, ako heterosexuálne partnerské vzťahy. Oficiálne je dokonca v Ústave SR napísané, že tieto rovnaké práva majú, ale ako by povedal klasik, keď sa niečo nepáči v listine práv, urobíme vykonávací predpis, ktorý tieto práva aj tak uprie. Byť homosexuálom, idem okamžite na Ústavný súd a podávam žalobu za porušovanie svojich ústavných práv predpisom, ktorý je podriadený najvyššiemu právnemu predpisu a teda má byť v súlade s ním, urobím z toho hromadnú žalobu a mám svoje práva zaručené. Lenže je tu ešte jeden dôvod pre dúhový pochod a tým by mala byť ževraj údajne akože kultúra, ktorou prechádzka ulicami jednoducho nie je. (dotácie na takúto kultúru by v prípade, že by to kultúra bola mohli žiadať aj hlúčiky japonských turistov.). O kus horkejšiu príchuť má tento argument kultúrou vtedy, keď sa jednému objaví na facebooku žiadosť o príspevok na dúhový pride, lebo hnusný prašivý štát nie je tolerantný a nechce dať ani vindru. Kedysi za mojich mladých rokov existovalo podujatie vzdialene pripomínajúce dúhový pochod a bolo to zároveň plnohodnotné kultúrne podujatie – svojho času preslávená Berlínska Love parade. Urobiť niečo také v Bratislave by bolo technicky a finančne náročné, ničmenej jednalo by sa o kultúrne podujatie a ako také by sa mohlo bez výčitiek uchádzať o peniaze z kultúrneho fondu. Kultúrne podujatie financované z peňazí daňových poplatníkov, ktorého podstata je prechádzka po meste jednoducho nie je kultúrne podujatie a domáhanie sa dotácií na prechádzku je narozdiel od domáhania sa rovnocenných práv nemorálne a tým pádom spôsobuje negatívne emócie aj u tých, ktorí práve nešaškujú na druhej strane barikády, ako ochrancovia tradičnej rodiny.
Pravicová časť politického spektra je možné označiť aj za klub paranoidov, lebo hádam neexistuje pravičiar, ktorý by niekde za rohom nevidel Sorosa, tajné sprisahanie slniečkárov a podobné bludné predstavy, lebo pravičiarom jednoducho nefungujú logické protiargumenty voči dodanej konšpiračnej teórií, napríklad aj taký, že ten Soros by prípadným násilným tlačením gender ideológie do spoločnosti podporil akurát tak ten ich pracovivý paranoidný tábor.
Liberálna (pozor nie ľavicová) časť politického diagramu zase nemá poňatie, že fňukanie nad nedodaním dotácií na prechádzku nesie vodu na mlyn práve tamtým paranoidom a čo je horšie aj ultrapravici, ktorá sa rozťahuje ako Netýkavka žliazkatá v našich lesoch preriedených dotáciami na ťažbu dreva.
Máme tu patovú situáciu, v ktorej sa jedna strana vychvaľuje, že jej prišlo viac „bojovníkov“, druhá strana vyzýva na „riešenie problému“ a nie je to nič iné, ako paródia na spoločenský rozkol. Skutočné problémy spôsobujúce nedostatok, utrpenie, zločinnosť a nárast debility ľudstva akoby práve kvôli tejto agende neexistovali.
Vyzerá to tak, že plachty na prekrývanie skutočných problémov neodstráni nikto, pretože kto by už len hľadal konsenzus tam, kde sú v ponuke len dva protichodné názorové prúdy produkujúce stále nových prívržencov, zvlášť, keď je to pre politikov skutočne účinná metóda na šírenie propagandy? Alebo ste už niekedy v poslednej dobe počuli o politikovi, ktorý by ponúkal zmier, nech sa už začnú riešiť reálne problémy?
Tento článok je napísaný tak, aby ma zaňho ukrižovali fanúšikovia oboch spomínaných strán barikády a to preto, že dúfam v to, že sa aspoň časť „bojovníkov“ niekde v strede križovania rúhača prebudí z umelého spánku.