Keď v roku 2008 naposledy vypukla brutálna globálna ekonomická kríza, ktorú odštartovala prešpekulovanosť amerických čerstvých a po zuby zadĺžených absolventov, ktorí si uvedomili, že môžu využiť dieru v tamojšom bankovom produkte – hypotékach vyplácaných na projekty a svoje dlhy voči bankám, ktoré ich v kapitalistickom realizme spoločne s privátnym školstvom zodrali z kože môžu uhasiť stavbou nehnuteľnosti za tretinovú hodnotu získaného úveru, povyskakovalo zopár burzových maklérov z okien, zopár miliónov ľudí prišlo o prácu, zopár bánk otrčilo kopytá a zopár krajín Európskej únie sa muselo poskladať na uhasenie dlhu gréckej vlády voči nemeckým bankám, aby chudáci Gréci netrpeli tak, ako slovač trpí už od pádu železnej opony, kedy si nás západ zvolil za zásobník lacnej pracovnej sily. A odvtedy centrálne finančné autority tlačia peniaze ako Matovič svoje reklamné noviny.
Pár okov po tom, ako táto ekonomická kríza vypukla, vypukla aj myšlienka šíriaca sa v spoločnosti ako požiar a tou bolo spochybnenie nemennosti jednostranne fungujúcej svetovej ekonomiky, ktorá podriaďuje prístup ľudí k životným potrebám vôli korporátu napojeného na vlády. Vzniklo hnutie Occupy, ktorého aktivisti sa pokúšali prebudiť pochybnosti voči aktuálnemu vyciciavaniu občanov napríklad obsadzovaním bánk, obsadzovaním pobočiek „veľkých hráčov“, až kým Barrackovi Obamovi nevykypeli nervy a nevyhlásil Occupy za teroristickú organizáciu (mimochodom Barrack bol považovaný za ľavičiara). Členovia hnutia boli týmto vyhlásením trocha zaskočení a keď ich začali pchať do väzenia, na chvíľu ich ľavicové snahy umlčali. Stačilo to však na to, aby v roku 2011 pribehol známy Deus ex machina George Soros, ktorý verejne vyhlásil, že hnutie Occupy sponzoruje a želá mladým LGBTQI anarchistom veľa šťastia. Jadro hnutia sa rozpadlo a bolo obsadené komparzom „neziskovky“ Nadácia otvorenej spoločnosti, ktorá nie je nič iné, ako generátor slamených panákov na ľavicové témy, aby ľavica sama o sebe pripadala občanovi ako niečo, čo smrdí a nesmie sa to nikdy dostať k moci, lebo to ničí „tradičné hodnoty“. V tej chvíli vznikol pojem „neomarxizmus“, ktorý je všeobecne privátnymi médiami chrániacimi svoje materské korporácie známy ako „nová ľavica“.
Nič také ako Neokarl Marx, ani Karl Neomarx nikdy neexistovalo, ale nepredpokladá sa, že by sa ľavá polovica gaussovej krivky intelektového výkonu zaoberala takto „hlbokým“ filozofickým dumaním. Neomarxizmus zaberá aj na pomerne veľkú časť tej pravej polovice krivky, pretože útočí na prvú signálnu sústavu, ktorej sa intelekt nijako extra netýka a to vyplavovaním stresových hormónov v momente, ako si cieľový jedinec predstaví, že jeho dieťa vyučuje učiteľ prehlasujúci, že si môže vybrať, či bude chlapček, dievčatko, oboje, mimozemšťan, nič z uvedeného a podobne. Zaujímavá zástupná téma, zvlášť vo svetle poznania, že napr. v našej Ústave majú gender menšiny garantované práva, za ktoré akože bojujú. No a kto by chcel takúto ľavicu, ktorá ohrozuje tvoju vlastnú rodinu tým, že vôbec existuje? To radšej robiť za minimálnu mzdu a nájsť si ešte nejakú prácu navyše, aby boli peniažky, čo tam po tom, že ťa tá tradičná rodina ani neuvidí a v konečnom dôsledku sa rozpadne, pracovať sa musí, kto tvrdo pracuje, ten má ….. a iné pravičiarske drísty.
Ľavica bola, je a navzdory think tankom obdobných bad asses ako je starý George aj bude vždy o konflikte medzi majiteľmi zdrojov a nezbednou komoditou, ktorú nadľudia volajú že pracovné sily. Teda tí, ktorí tvoria tie hodnoty, ktorými potom šéfovia machrujú, akí sú úspešní, keď zodrali rekordné množstvo pracovných síl, lebo však tie kože prašivé sú ochotné pracovať aj za menej, ako minimálnu mzdu a vlastne – čo im bráni stať sa tiež supermilionármi?
Arogancia moci nadobudla komplikovanejšiu podobu, už pekných zopár rokov je krabica, mimo ktorej sa nesmie rozmýšľať vylepšovaná proti otváraniu a posledné vylepšenie bude postavenie ľavice mimo zákon, teda s výnimkou „neomarxizmu“, lebo všetci predsa chcú aby boli genderové menšiny na seba hrdé…..
Status quo bol narušený a v žiadnych správach vám nepovedia, že niekde došlo k štrajku, prípadne vzbure zamestnancov proti neľudským praktikám zamestnávateľa. Odbory na Slovensku sa zo dňa na deň stali len poradným orgánom bez mandátu na priamu akciu, kto nechce robiť nadčasy, ten nech sedí doma na sociálke a vlastne aj tá sociálka je len vyciciavanie štátu z peňazí, ktoré môže štát demokraticky a prezieravo darovať US Steel Košice na nové pece, alebo VW na nové výrobné linky. A závidenie korporátu je predsa fuj a znak vlastnej neschopnosti. Lebo ani tebe nič nebráni byť najbohatší na svete…….
Inak 25. mája bolo výročie kapitalistického masakra v Košútoch – čítali ste o ňom niekde?