Civilizácia a tie ostatné veci

Tak ako skoro každý deň v roku, aj do dnešného dňa sa zmestil nejaký ten svetový deň a to svetový deň umenia. Umenie vo všetkých známych formách sprevádza človeka už od počiatku jeho existencie a patrí spoločne s nekonečnou inteligenciou, nekonečnou debilitou a snahou o likvidáciu vlastného druhu medzi tie súčasti nášho druhu, ktorým sa odlišujeme od zbytku živočíšnej ríše. Umenie vzniklo ako pomôcka na vyjadrenie myšlienok a pocitov, na ktoré nebolo možné použiť slová, pretože akýkoľvek ich slovný popis by nebol dostatočne popisný (čím pozdravujem Ludva Wittgensteina, ktorý zabudol na existenciu tohto komunikačného prostriedku.)

V prvotno pospolnej spoločnosti ľudia zdobili jaskyne výjavmi z lovu, do ktorých sa pokúšali pretaviť nadšenie zo skolenia poriadneho zástupcu vtedajšej megafauny, snažili sa zvečniť súdržnosť členov kmeňa, vyrábali kostené píšťalky na ktorých po večeroch hrali, aby rozveselili svojich súkmeňovcov. V ľuďoch sa vyvíjala spiritualita, z ktorej pramenila nekonečná rieka inšpirácie, z príbehov o predkoch sa stali príbehy o nadprirodzených bytostiach, z nich sa stali bohovia a bohovia boli uctievaní rituálmi z ktorých sa vyvinulo divadlo.

Nanešťastie sa v tých dobách zároveň začali čerstvo vytvorení bohovia používať ako vhodný prostriedok na rozdelenie spoločnosti na kasty, v ktorých jedna mala v mene bohov povinnosť slúžiť druhej, samozrejme tej, ktorú bohovia vyvolili ako nadradenú. Keď sa ľudský druh definitívne vymanil zo svojej podstaty, teda prestal byť spoločenským organizmom, bohov bolo treba upraviť tak, aby sa poddaní ovládali jednoduchšie a zostal obvykle len jeden, v ktorého mene sa ničilo, zotročovalo a plienilo. V Európe prišiel temný stredovek, kde o tom, čo je a čo nie je umenie rozhodovala cirkev. Rozdiel medzi umením a neumením bol väčšinou v obsahu, ktorý musel obsahovať minimálne pol kila Biblie, aby sa jednalo o skutočné umenie. V podhubí tohto zdeformovaného prešľachteného oficiálneho umenia našťastie pretrvalo umenie ľudové, ktoré doktrínam nepodliehalo a oslavovalo život taký, aký bol k dispozícií. Trvalo vyše tisíc rokov, kým sa umenie začalo postupne trhať z chápadiel cirkvi a zrodilo sa slobodné umenie.

Slobodné umenie sa utrhlo z reťaze a spôsobovalo problémy vládnucej kaste, pretože spochybňovalo zaužívané spoločenské konštrukty a nútilo ľudí rozmýšľať nad tým, či je aktuálny svetový poriadok skutočne ten jediný správny a stalo sa iskrami zapaľujúcimi ohniská revolúcie, čo viedlo spoločne s rozvojom priemyslu k pádu feudalizmu. Lenže tak, ako sa stane vždy, keď nejaký spoločenský systém padne, objaví  sa nový, tváriaci sa ako dobrý nápad, ale už od počiatku je infiltrovaný psychopatmi bažiacimi po moci a sme zase tam, kde sme byť nechceli.

Umenie v rannom kapitalizme bolo umením sily, dynamiky a elegancie. Prakticky čokoľvek od ťažítka, po operu oslavovalo ekonomickú kondíciu, silu strojov a presviedčalo ľudí, že žijú v najlepšej dobe, v akej sa vôbec žiť dá. No a potom umenie kapitalizmus obalil, strávil a vykadil.

Prišlo obdobie pop art-u, kedy prestalo dávať zmysel snažiť sa umením zasadiť do spoločnosti nejakú tú myšlienku a umenie samo sa stalo oslavov kasty mecenášov, ochotných za umenie zaplatiť. Z umenia sa stala obchodovateľná komodita a všetko, čo nebolo dostatočne popisujúce ekonomický zázrak prestalo byť oficiálnym umením a stalo sa vyjadrovacím prostriedkom tých, ktorí by vás nemali zaujímať, keď ste plohodnotnými poslušnými občanmi ktorí vedia, koho budú voliť v najbližších voľbách. A práve v undergrounde si umenie zachovalo svoju čistotu a funkciu. Medzičasom sa umenie hlavného prúdu zdeformovalo natoľko, že sa najcennejšími dielami stal banán nalepený na stenu, čmáranica od cvičeného prasaťa a vlastne čokoľvek, čo vyvolá vo verejnosti znechutenie z toho, čo sa to s tým umením vlastne deje. Však ktorý miliardár by nechcel byť v správach po celom svete, ako ten, ktorý si kúpil kus lepiacej pásky s nalepenými chlpmi z riti „umelca“ za 5 mega? Umenie hlavného prúdu zomrelo ťažkou bolestivou smrťou len pred pár rokmi, keď sa za diela začali považovať prompty zadané umelej inteligencii, ktorá vie „maľovať“ lepšie, ako človek, na ktorého diele si vie natrénovať dokonca „svoj vlastný štýl“, alebo vytvorí hitovku, ktorá ako jediná v histórií vyhrá cenu Eurovízie a ešte sa hrá aj v rádiách? Keď som pracoval v divadle, boli sme na zájazde v Česku, kde v rámci predstavenia pustili slovenskú hymnu s melódiou prerobenou tak, aby pripomínala Hviezdne vojny. Síce sranda, ale umenie by ste v tom hľadali ťažko.

Našťastie kým nezomrie underground, umenie bude ešte chvíľu stále súčasťou nášho druhu, tak mu poprajme všetko najlepšie k dnešnému svetovému dňu.