Civilizácia a tie ostatné veci

Svet sa mení, spoločnosť sa mení, názory sa menia, ale to čo sa hádam od vzniku Homo sapiens nezmenilo je nekonečná arogancia ľudí, ktorí nadobudli presvedčenie, že sú na dostatočnej spoločenskej úrovni, aby mohli súdiť ľudí, ktorí sú z pohľadu mainstreamovej spoločnosti na úrovni naopak nedostatočnej.

Dnešným výplodom reagujem na smutnosmiešnu kampaň jedného lokálneho jednomužového média, ktorej cieľom je podľa obsahu článkov nájsť úrad, ktorý je kompetentný odstrániť, zlikvidovať, zavrieť, jednoducho dostať z očí hnusného smradľavého bezdomovca, ktorý navyše nemá nohu, spred miestneho obchodného domu, pretože bezdomovci majú podľa zástupov rozhorčených diskutujúcich morálnu povinnosť spáchať na nejakom tichom mieste samovraždu a v ideálnom prípade si ešte predtým vykopať samozásypný hrob, pretože ešte aj ich pochovanie je príťaž pre rozvinutú spoločnosť, ktorá si jednoducho nezaslúži žiť v blízkosti tejto spoločenskej triedy.

Z reportérskej činnosti politicky celkom jasne vyprofilovaného média vyplýva, že pred jedným supermarketom, teda symbolom kapitalistickej spoločnosti 21. storočia sa vyskytuje bezdomovec, ktorý: A – smrdí, B – stále nadáva, C – nezaslúži si zľutovanie, D- určite fetuje, E- nemá nohu a nosí krátke nohavice, F- treba sa ho nejako zbaviť, teda spĺňa všetky kritériá tohto produktu kapitalistickej spoločnosti, kde má predsa každý možnosť stať sa milionárom* (*požičal som si od „anarcho“kapitalistov). Skutočnosť, že nemenovaný bezdomovec sa stal bezdomovcom kvôli tomu, že trh práce si vyberá dobré kusy a tie zlé kusy necháva napospas krívajúcemu polomŕtvemu sociálnemu systému sa v článkoch „nedopatrením“ nespomína, prečo by sa aj spomínala, keď je cieľom článku odstrániť konkrétny zlý kus?

„Zlý kus“, pán XY si prešiel klasickou cestou bezdomovca, ktorej začiatok je najpodstatnejší, aj keď pre sudcov a katov nepodstatný. Keď bol pán XY ešte mladý, objavilo sa uňho neurologické postihnutie známe ako tourettov syndróm, ktoré je sprevádzané tikmi a v prípade pána XY aj príznakom, ktorý v „chápajúcej“ spoločnosti odpálil jeho kariéru ku dnu – koproláliu, teda mimovoľné vykrikovanie vulgarizmov. Tourettov syndróm je v niektorých prípadoch čiastočne liečiteľný, zvlášť keď je pacient včas diagnostikovaný, čo je pre slovenské zdravotníctvo doby kamennej nezvládnuteľná úloha. Na trhu práce sa teda objavil jedinec, ktorý je nezamestnateľný, lebo v pracovnom kolektíve by sa ten zbytok kolektívu dožadoval vyhodenia tohto „vulgárneho primitíva“ a okrem toho sú predsa dostupné aj zdravé pracovné sily. Človek, ktorý nie je schopný absolvovať pracovný pohovor, koexistovať s ostatnými, osoba vytesnená na okraj spoločnosti kvôli postihnutiu poberajúca 30% invalidný dôchodok, lebo s tourettom je fyzicky schopný pracovať a psychicky je tiež v poriadku.

Dokázali by ste sa vžiť do kože takéhoto človeka? Dokázali by ste si predstaviť akým smerom by sa váš „osud“ poberal? Vyzývali by ste s týmto postihnutím ostatných, aby sa postarali o odstránenie ľudí s nízkou mierou spoločenského uplatnenia z očí verejnosti? (všetko rečnícke otázky)  Stali by ste sa človekom bez budúcnosti, prežívajúcim krutú realitu „osladenú“ sporadickými bitkami zo strany hodnotnejších ľudí, ľudovo zvanými „bulovia“, pretože keď mi niekto nadáva, dostane kopačku do brucha. Človekom, ktorý ako psychicky zdravý netrpí dostatočne hlbokými depresiami na to, aby spáchal samovraždu a ako vysoko frustrovaný začne podnikať kroky k tomu, aby aspoň na chvíľu zabudol na krutosť reality, alebo skôr krutosť zbytku spoločnosti, spočívajúce napríklad v najznámejšej „príčine bezdomovectva“ – alkoholizmu, ktorý mimochodom príznaky touretta ešte zhoršuje.

Keďže zdravá spoločnosť je pseudohumanistická, rýchlo si zamení následok za príčinu a verejne vyhlási, že pán XY si za všetko môže sám, lebo je alkoholik a preto je bezdomovec. Pretože si za všetko môže sám, tak je jasné, že sa ním netreba zaoberať, kým nezavadzia nakupujúcim ekonomicky aktívnym jedincom a keď zavadzia, problémom je samozrejme on. Na Slovensku voláme spoločnosť s touto schémou myslenia vyspelou. Aby sme si zabezpečili nálepku humanistickej spoločnosti, občas prispejeme na nejakú tú zbierku pre postihnuté deti a razom sa z nás stávajú doslova „dobrí anjeli“ a potom si začneme nahovárať, že máme právo súdiť a odsudzovať iných.

Pán XY by v spoločnosti, ktorá sa nedelí na jastrabov, holubice a škodnú dopadol tak, že po štúdiu by sa dostal do komunity ľudí s obdobným postihnutím, zamestnal by sa v chránenej dielni a žil by si svoj relatívne dôstojný život, pretože by nedostal dva krát do týždňa po papuli za nadávanie. Možno by sa dočkal aj liečby a jeho zdravotný stav by mu dovolil stať sa spoločensky plnohodnotným. Takáto spoločnosť sa zvlášť v postkomunistických krajinách nekoná, pretože od príchodu paródie na demokraciu nás natoľko masírujú propagandou honby za spoločenskou prestížou sprostredkovanou zárobkom, že sme zabudli na to, že patríme k spoločenskému živočíšnemu druhu.

K napísaniu tejto zmeti bludov ma okrem iného viedlo aj to, že sám patrím k „iným“, aj keď moje spoločenské uplatnenie je oveľa vyššie ako to, ktoré má pán XY a to z jednoduchého dôvodu, že odlišnosť na mne jednoducho nie je vidieť (teda až na veľkosť hlavy) a tak mám pokoj od súdenia a odsudzovania. Iní „iní“ však toľko šťastia nemajú a namiesto pomoci je im spoločnosťou ponúknutá bitka, zavrhnutie a spoločenská diskusia na tému, ako ich dostať z blízkosti „drvivej väčšiny“.