Civilizácia a tie ostatné veci

Po tom, ako sme si všetci okrem číňanov vytvorili imunitu voči nepodarenej repríze španielskej chrípky s totálne škaredým menom a pár mesiacov sme sa tešili, že dobre bude, ako náš duševne chorý, toho roku z dôvodu prevalenia sa vyhandlovaného titulu už len minister financií hlásal, Voloďa z „Medveďova“ nadobudol podozrenie, že sme tu všetci homosexuálni fašisti, ktorí chcú ohroziť ruské tradičné hodnoty (pravdepodobne hodnoty založené na lacnej vodke, zdravotníctve takmer v rovnako žalostnom stave, ako u nás, mzdách o niečo žalostnejších ako u nás a mojej obľúbenej hodnote tunenia starých žigulákov) a ukáže nám tu, aký je mocný tým, že nabehne na tankoch k susedom (s obdobnými problémami, ako má vo svojej ríši sám Voloďa) a vytrestá ich za to, že ich prezident je majetkom oligarchu neruského vierovyznania so záľubou v symboloch všakovakých nacistických skautských oddielov, čoho sa chopili nemci, ktorí v mene ekológie a boja proti rusovi skúpili v predstihu všetky emisné povolenky Európy, prehodili cez svoje lederhosen jeansy a odkráčali s vidinou zisku domov do USA, nastal nám tu energetický hladomor, ktorý potešil majiteľov uhoľných elektrární, ktoré nám tu v mene zisku troška zadymili, lebo sa im zrazu troška oplatí vyrábať. Zbytok ekonomiky, ktorú táto šikovná kapitalistická rošáda uvrhla do ponukovej inflácie, následne stagflácie a nakoniec swamplácie, čo je ale vlastne jedno, lebo sa to týka len nebohatých, ponajnovšom známych ako podnikajúca a pracujúca chudoba, prípadne ako budúca korisť exekútorov odišiel do ranného stredoveku a ako to v rannom stredoveku bývalo, veľa hladných krkov neschopných zaplatiť si žrádlo sa rovná hladomor, teda hlavne tých, ktorí nestihli výhodne investovať do energetiky a prihodiť tak bandasku benzínu do plameňov vatry na vrchole cenovej krivky elektriny oslavujúcej neviditeľnú ruku kapitalizmu, ktorá sa podľa legiend stará o to, aby dobre bolo. Na miesto požiaru prišli chlapíci prehlasujúci o sebe, že vatru uhasia, lebo sú kompetentní, len sa pred príchodom k požiaru zrazu pohádali, aký použiť hasiaci prístroj a tak sa radšej dohodli, že sa namiesto hasenia požiaru rozpadnú a nechajú radšej plamene dohorieť, dôchodcov zomrieť, exekútorov nakŕmiť, Enel a Čez  prežrať sa dividendami a hlavne zmiznúť na svoje farmičky v Austrálii, jachtičky v juhoške, prípadne psychiatrické kliniky vo Viedni, kým sa nenájde niekto, kto pripomenie tým hladujúcim, že v zriadení známom ako demokracia sa takíto hasiči v iných končinách sveta obvykle vešajú na kandelábre.  A tak nám do budúceho roka zostáva popriať si namiesto veľa šťastia a zdravia aspoň dožitie sa jeho konca na miestach, ktoré dnes ešte stále nazývame svojimi domovmi.