Civilizácia a tie ostatné veci

Slovensko zasiahla ďalšia tragédia v podobe vražedného vyčíňania študenta s veľmi dobrými štúdijnými výsledkami, ktorý reprezentoval školu, do ktorej nastúpil pred pár mesiacmi v toľkých súťažiach, že nejedného prekvapí, ako to vôbec zvládol. Teda tie súťaže, lebo na rozpáranie učiteľky a spolužiačok nožom treba niečo iné, ako talent. A mechanizmus vzniku toho niečoho iného sa pokúsim rozobrať a preskúmať, aj keď informácie o vrahovi sú zmätočné a nedostatočné na to, aby sa z nich dal poskladať psychologický profil vraha, takže sorry za špekulácie.

Mladík na konci puberty študujúci na gymnáziu, absolvujúci prestupové komisionálne skúšky,  s nejakou poruchou pre ktorú mal individuálny štúdijný plán, v minulosti dokopal niekoľko dievčat, vyhrážal sa vraždou učiteľkám, sedel v polepšovni a vyhodili ho dokonca aj zo škôlky, čo som doteraz ani netušil, že je to vôbec možné. To je tak zhruba všetko, čo sa dá vyčítať z medializovaných informácií. Buď sa médiá nesnažia, alebo sa informácie niekde strácajú. Pravdepodobná príčina tajnostkárstva je po prehnaní Occamovou britvou  tá, že študent bol tzv. integrovaný, inými slovami- nezmestil sa do množiny ľudí rovnako rovnakých, aby s nimi neboli problémy.

Nuž integrácia študentov so špeciálnymi potrebami do školského kolektívu je síce pekná vec, po tom, ako neziskovky zalobbovali u štátu, je to aj totálna ryža, teda čo to trepem, je to šanca pre tieto deti viesť plnohodnotný život, obzvláť od chvíle, ako sa medzi diagnózami vhodnými na integráciu dostali aj také, ktoré neexistovali, kým ich pred pár rokmi niekto nepopísal a nezaradil medzi kripldiagnózy (jednu takú mám aj ja, len mi na ňu došli až keď sa ma pokúšali vyhodiť zo štátneho aparátu a zrušili, keď som sa opýtal posudkového inkvizítora, ako sa bude tváriť pred súdom, keď bude vysvetľovať potrebu vyhodiť ma za niečo vrodené, na čo mi neboli schopní prísť 20 rokov)

Lenže tuná vraždiaci premiant zjavne netrpel žiadnou z klasických diagnóz priťahujúcich zástupy psychopomáhačov, špeciálnych pedagógov a obdobných pseudoprofesií, ktoré potrebujú strašiť maminy, že bez nich skončia ich deti ako bezdomovci a alkáči ( v skutočnosti sa osobnosť detí viac inšpiruje tým, čo vidia u rodičov, ako tým, čo s nimi nacvičia na všakovakých kognitívno-behaviorálnych terapiách.) To, čím podľa medializovaných „huncútstiev z minulosti“ pravdepodobne trpel sa volá dissociálna porucha osobnosti sociopatického typu. Narozdiel od spoločensky akceptovateľnej sesterskej poruchy psychopatického typu, ktorou trpia hlavne politici bez ohľadu na strannícku príslušnosť, pri sociopatickom type postihnutý nie je schopný pochopiť, prečo nemôže dokopať do bezvedomia každého, kto mu lezie na nervy a sociopati tak obvykle končia s dlhoročnými trestami za násilnú kriminalitu, alebo v lepšom prípade v detencii, kde sú izolovaní od zbytku spoločnosti, ktorá im lezie na nervy. Na sociopatiu neexistuje liek a ten ani nikdy existovať nebude, pretože sociopatom fyzicky chýba časť amygdaly (časti mozgu zodpovednej za emócie). A kto za to teda môže? Matka príroda.

Keď sa narodí malý sociopat, sú s ním problémy od ranného detstva, lebo okrem toho, že bije rodičov, spolužiakov v škôlke, škole, ľudí na uliciach, prejavy poruchy sa nedajú účinne tlmiť výchovnými opatreniami, ani psychologickou intervenciou. Praktický jedinou možnosťou, ako udržať sociopata na reťazi je podávanie liekov, ktoré však znižujú intelektový výkon, pretože utlmujú produkciu dopamínu, ktorý zhodou okolností formuje aj pamäť, aj chuť zapichnúť niekoho nožom. Takže je možné vydedukovať, že premiant žiadne takéto lieky nebral, lebo by nebol premiant a byť v modernej dobe premiantom je predsa dôležitejšie, ako nebyť nebezpečný pre spoločnosť. A tak sa dostávame k otázke, ako sa vôbec sociopat dostal kamkoľvek inam, ako do zariadenia určeného na prechovávanie sociopatov.

Mladý premiant mal podľa médií individuálny učebný plán, takže zjavne niekto vedel, že nie je vhodné, aby sa so svojimi vražednými sklonmi vyskytoval dlhšiu dobu v kolektíve, čo je logické. Keď mal prísť na komisionálne preskúšanie, pani riaditeľka školy mala zabehnúť na najbližšie oddelenie polície, kde chcela nahlásiť, že sa možno stane násilný trestný čin, lebo žiak-netvor, ktorý má prísť na skúšky chce vraždiť. Akurát polícia ťažko príjme trestné oznámenie o tom, že má ešte len nastať trestný čin, takúto možnosť nepozná právny systém nikde na svete. Ničmenej policajti údajne ponúkli oznamovateľke možnosť dostaviť sa do školy ku skúškam, kde by pedagogickému personálu poskytli ochranu v prípade, že by sa žiak o niečo pokúsil. A toto pani riaditeľka údajne odmietla, lebo však papierom sa dá zakryť lepšie, ako nejakými smradľavými pištolníkmi na školskej chodbe. A o čo iné v dnešnej oportunistickej a pokryteckej dobe ide, ako o papier na ktorý sa ukázať prstom? Nuž slovenský prístup k problematike sa ťažko prekonáva, keď zlyháva schopnosť kritického myslenia.

Mali policajti prísť do školy napriek nesúhlasu pedagógov a domáhať sa vstupu do triedy? Bola by z toho zaujímavá reportáž o policajnej brutalite, ale dvaja ľudia by žili. Možno si mala skúšobná komisia obliecť krúžkové košele, ako stredovekí rytieri. Ale ideálne by bolo, keby slovenské zdravotníctvo prekonalo pocity rodičov, že ich syn má právo na prvotriedne vzdelanie a namiesto zahrabávania hlavy do piesku malo vyhodnotiť sociopata ako sociopata a nie ako nevinné decko, ktoré má nejaké problémy so správaním, však kto ich v detstve nemal…

V tomto prípade je na vine nanešťastie systém postavený na klasickom pokrytectve v zmysle robenia vecí tak, aby sa niekto náhodou nesťažoval. Systém zdravotníctva, ktorý si nevšimol, že má dočinenie s personalitou masového vraha, systém školstva, ktorý v mene integrácie posadil potencionálneho masového vraha vedľa jeho potencionálnych obetí, systém súdnictva presvedčený, že podmienka vyrieši závažnú duševnú poruchu páchateľa. A tento systém má dnes krvavé ruky.