Civilizácia a tie ostatné veci

Ani sme sa nestačili spamätať zo šoku spôsobeného drakonickými opatreniami na zastavenie „tlsťocha“ (prezývka vírusu SARS-CoV2, ktorú vyfasoval kvôli značnej veľkosti viriónu) a máme na svete prvé následky izolácie, ktorú ako opatrenie proti šíreniu zaviedla väčšina krajín sveta s výnimkou Greatest Britain, kde politici rozhodli, že hromadné spaľovanie mŕtvych je lacnejšie, ako ekonomický kolaps.

Zatiaľ čo taká Gretchen Thunbergovie vyzýva na zníženie spotreby, ako nástroja na zníženie emisií skleníkových plynov, dovalí sa matka príroda, ktorú prestal jeden premnožený živočíšny druh baviť, dostaneme od nej päsťou medzi oči a zrazu máme internety zaplavené fotografiami benátskych delfínov, modrej oblohy nad Čínou a však skúste vyjsť von ( v dostatočnej vzdialenosti od potenciálne nakazených) a zhlboka sa nadýchnuť, zbytok toho, čo chcem napísať pochopíte ľahšie, ako keby som vypisoval siahodlhé traktáty na tému – zastav priemysel, vyliečiš planétu.

Jednoducho sme sa na pár týždňov zavreli v obývačkách a svet okolo sa hneď začal podobať na ten, ktorý si dnešní štyridsiatnici pamätajú zo svojho detstva. Expresne rýchlo sme prešli z túžby „mať“ na túžbu zostať zdraví, prípadne prežiť a začíname pociťovať to, od čoho nás systém hyperkonzumného kapitalizmu pekne dlho držal v úctivej vzdialenosti, teda samotné jadro ľudskej existencie.

Predstavte si, ako si vyjdete s priateľmi, ktorých poznáte naživo do prírody a rozprávate si príhody zo života namiesto sedenia v kaviarni s random kolegom z práce v tichu prerušovanom vyťukávaním prázdnych fráz do messengera. Namiesto monitora praskajúce drevo v ohnisku, namiesto sushi a pizze opekané jablká napichnuté na lieskových paliciach a okolo vietor v korunách stromov, cez ktoré po západe slnka presvitajú hviezdy. Žiadny nový ajfón, žiadne šérovanie memes, žiadne ponáhľanie sa. Takto nejako vyzeral život vašich otcov a dedov, keď práve netrávili čas v práci, kde nemuseli rýchlosťou konkurovať strojom. Bol to svet v ktorom sa neoplatilo študovať psychiatriu, lebo by ste mali príliš málo klientov na to, aby vás to uživilo.

Jeden známy používa pomerne často frázu: „Nepri**beš, nevysvetlíš“ a práve teraz si prežívame bolesť, ktorú také „pri**banie“ od matky prírody prináša. Možno sa po zahojení rany necháme naviesť späť na kultúru „chcenia“, lebo inak trhová ekonomika, ktorá je „tým najlepším systémom, aký sme ešte pár týždňov dozadu mohli mať“ utrpí také škody, že všetci prídeme o svoje pokreslené papieriky a budeme strašne chudobní, alebo zistíme, že bohatstvo nie je to číslo, ktoré poniektorým svieti na výpisoch z účtov, ale niečo celkom iné. Nazvime to napríklad bohatstvom reálneho žitia svojich životov, alebo bohatstvom ducha.

Kedysi dávno som bol moderátorom slovenskej odnože hnutia Zeitgeist, ktoré sa pokúšalo rozšíriť do všeobecného povedomia ideu zdrojovej ekonomiky, čo je navrhnutý socio-ekonomický systém, v ktorom je ekonomický konštrukt substrátom pre rozvoj samotného ľudstva vo všetkých aspektoch a zároveň ochraňuje prírodné zdroje pred vyčerpaním. Hnutie som opustil a onedlho prestalo byť aktívne, pretože tak nejako nebola idea zdrojovej ekonomiky zaujímavá pre štandardné médiá, ktorých majitelia by nemali problém skôr rozšíriť „zaručenú informáciu“, že sme banda satanistov a nie že by to niektoré aj neurobili a tiež nebola zaujímavá pre novú ekonomicky aktívnu generáciu, ktorá bola už v rámci základného „vzdelania“ indoktrinovaná k chceniu. Dnes si znova dokážem predstaviť, že by som sa dožil aspoň postavenia základov takéhoto systému. Nie preto, že je výhodný, ale preto, že som presvedčený o tom, že je lepší, ako ten, ktorý sa dnes zvíja v bolestiach.

Po každej búrke vyjde slnko, ale každá poriadna búrka po sebe zanechá následky, ktoré slúžia ako pripomienka ťažkých časov, ktoré sme ako druh prekonali. A možno je to aj pripomienka toho, že ak sa vydáme nesprávnym smerom, skôr či neskôr príde ďalšia búrka, pred ktorou sa niektorí z nás nebudú mať kam schovať.  Tak si užite pohľad na modrú oblohu bez dymiacich komínov a namiesto živenia ponorkovej choroby z prítomnosti svojich rodín okolo premýšľajte. Väčšina z nás má na premýšľanie vyčlenenú kopu času a možno pri tom aj niečo nové vymyslíme.