Civilizácia a tie ostatné veci

Máme krízu. Zdravotnícku, ekonomickú, na základe správanie pána premiéra aj krízu kritického úsudku. Z televízie je počuť fňukanie novej vlády, že sa niečo nedá, lebo niekto nekúpil dosť testov na to, aby každý vedel, či je zdravý, alebo nakazený (ako keby horúčky a suchý kašeľ neboli dostatočné dôkazy toho, že je niekto nakazený.) Už takmer globálne platia brutálne nedemokraticky vyzerajúce opatrenia na zmiernenie šírenia vírusu, ktoré síce pomáhajú, ale pomôžu len tej krajine, ktorá bude konať a nie vyplakávať. Ako by sme teda v alternatívnej meritokratickej realite riešili náš domáci problém? ( nemám na mysli rozklepaného premiéra, tomu by mali stačiť anxiolytiká)

Nuž predstavme si, že vírus je nepriateľská armáda a my máme nedostatok vojakov na to, aby nás pred touto armádou ubránili. V prvom rade by sme začali mobilizovať, v rovnako prvom rade by sme nasadili všetky použiteľné výrobné prostriedky, aby sme vyrobili dostatok účinných zbraní a v neposlednom rade by sme prestali vyplakávať, ako všetci otrčíme kopytá, všakže pán najvyšší predstaviteľ „vlády“.

Teraz si tento vojnový scenár prenesme do zdravotníctva. Napadli nás také maličké ježkovité v podstate neživé guličky, proti ktorým pravdepodobne nemáme dostatok vojakov – lekárov. Máme opatrenia, ktoré nám poskytujú nejaký ten čas na vyplakávanie, teda čo to trepem, prípravu. Školy nefungujú, ale máme odborníkov, sediacich doma, ktorí vedia laickej verejnosti ukázať, ako sa obsluhuje pľúcna ventilácia, ako sa ošetruje pacient v ťažkom zdravotnom stave a máme asi 15% obyvateľstva, ktoré má IQ nad 120 a teda je schopné podľa inštrukcií pomôcť kolabujúcemu zdravotníctvu s ošetrovaním chorých. Máme dokonca hneď niekoľko spoločností vyrábajúcich pľúcnu ventiláciu a teda máme aj možnosť vyrobiť dostatok zbraní. Máme veľké množstvo ľudí, ktorí majú vyštudované stredné zdravotnícke školy a študentov medicíny. Takže máme k dispozícií všetky ingrediencie na postavenie sa valiacej sa horde vírusov.

Namiesto fňukania by sme teda mohli, teda v prípade, že sa nám vláda psychicky nezrúti od zúfalstva zobrať to, čo máme a postaviť to na frontovú líniu vojny. Vytvoriť rýchlokurz obsluhy zdravotníckej techniky a začať s náborom ľudí, ochotných pomáhať. Tých je na slovensku veľa, čo sa dá vydedukovať z množstva dobrovoľníkov, ktorí sa vrhli do šitia rúšok pre ostatných ľudí. Voláme to altruizmus.  Aby sme zvýšili akcieschopnosť takejto armády, urobíme nábor medzi ľuďmi, ktorí už chorobu prekonali a sú tým pádom imúnni. Týmto zároveň zvýšime akcieschopnosť celého zdravotníctva, keby došlo k útoku na hlavné veliteľstvo – odborných lekárov. S postupujúcou pandémiou bude prudko stúpať nezamestnanosť, pretože podnikateľský sektor, hlavne malí a strední podnikatelia nebudú mať dostatok odbytu a teda nebudú mať na výplaty. Namiesto živenia hromady nezamestnaných ľudí schopných a ochotných pomáhať, urobíme z týchto ľudí hrdinov.

Takto nejako by mohlo vyzerať štátnické riešenie krízy. Nanešťastie už po pár hodinách od zostavenia vlády máme istotu, že štátnici sa momentálne vo vedení krajiny nenachádzajú, čo bude mať za následok oveľa väčšie straty, ako samotný vírus.

Touto neplánovanou úvahou by som rád vytiahol naším pštrosom hlavy z piesku a prefackal ich, aby sa uvedomili. To, že nepriateľ nie je viditeľný voľným okom a nedá sa s ním diplomaticky vyjednávať  nie je dôvod domnievať sa, že nie je vojna.